POÉZIA SVETLA

„Všetko, čo svetlo má, je zo Svetla, duša nemôže žiť z podsvetia...“, píše sa v jednej z Veiglových básní.

Myslím, že aj literárny podvečer, ktorý sa konal 5.októbra v mestskej knižnici na počesť Svetloslava Veigla, posledného žijúceho básnika kresťanskej moderny, sa konal v tomto duchu. Duša človeka musí aspoň niekedy pookriať. A poézia je pre dušu. Práve poézia vnáša do nej to povestné svetlo. Žeby preto si Ferdinand Veigl vybral za svoje umelecké meno meno Svetloslav? Žeby vtedy, keď si ho vyberal, vedel, že chce vnášať do života ľudí v tých ťažkých časoch, keď človek nemohol mať vlastný názor, svetlo? Dnes už môžeme s istotou povedať, že Veiglova poézia plná svetla je. Dokonca aj báseň venovaná rodine jeho nebohého kamaráta upriamuje pozostalých na večné svetlo, ktorým je Ježiš.

Tento večer plný spevu a poézie chcel poukázať na to, že poézia nepatrí do zaprášených regálov, ale patrí všetkým, ktorí nestratili schopnosť jej načúvať. Schopnosť načúvať múdrosti múdrych. Symbolom toho, že poézia patrí každej generácii, bol aj výber prednášajúcich. Dieťa, muž, starec.

Veiglova poézia hovorí o láske. Nie však v tej dnešnej forme, nie v erotickom zmysle, nie v materialistickom chápaní. Hovorí o jednoduhej a úprimnej, hlbokej a vnútornej láske k žene, pričom nám básnik predstavuje dva typy žien. Ženu múdru, skromnú, milujúcu, ženu, pri ktorej srdce muža pookreje a naberá silu do života. No predsatvuje nám aj ženu horkejšiu ako sama smrť.

Veľmi ma prekvapilo zloženie publika. Na takejto udalosti som očakával skôr starších ľudí, ktorým takýto večer strávený v spoločnosti iných a  počúvaním básní zaženie samotu. Veď dnešná všeobecná mienka je taká, že mladí nečítaju knihy, že nevedia, čo je to poézia. To ma ale zarazilo. Hala mestskej knižnice bola plná. Lenže nielen starých ľudí, ale aj študentov, ľudí stredného veku a dokonca aj detí. A hoci sa Svetloslav Veigl, v tomto čase 90-ročný, pre svoj vek, vzdialenosť a slabšie zdravie nemohol na stretnutí zúčastniť, stretnutie priaznivcov jeho poetickej tvorby sa nieslo v rodinnom duchu. So svojimi spomienkami na katolíckeho básnika sa podelili jeho žiaci, v tomto čase už starí ľudia, ďalej jeho priatelia a blízki.

Nesmiem, samozrejme, zabudnúť na jeho pre nás najvýznamnejšiu zbierku Bardejovské rondely, v ktorej ospevuje krásy tohto stredovekého mesta. Myslím, že práve o tom, že na takých významných básnikov by sme nemali zabúdať, svedčí aj štátne vyznamenanie Pribinov kríž I. triedy, ktorý nášmu poslednému básnikovi katolíckej moderny v tomto roku udelil prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič.

Neviem, či mám na to právo, ale chcel by som povedať všetkým, aby sa skúsili aspoň raz započúvať do nádherne poukladaných slov básní a zamysleli sa nad tým, že poézia pretrvá ešte dlhé veky. Určite každý z nás nájde v niektorej básni svoje JA a pochopí zmysel celej poetickej tvorby.

Igor Tomaško, študent Gymnázia L. Stöckela v Bardejove, 3.B